Dnes mu to už poviem. Dnes už musím. Už som rozhodnutá. Len on ešte nič nevie, možno niečo tuší. Vždy sa teší ako malý psík, keď ma vidí. No dnes mu jeho radosť neopätujem. Dnes len sklopím zrak, a nesmelo sa ho dotknem. Nesmelo, ako prvýkrát, keď sme sa stretli... Nie, nie, nie, nesmieš myslieť na to, aké to bolo v prvý deň, len mu to jednoducho povedz. "Bruno, je koniec." Nepovie nič, to nie je jeho parketa, nikdy veľa nerozprával. Keď sa však naňho pozriem, cítim tú výčitku. Nemusí povedať ani slovo. Cítim ako mi vyčíta moje rozhodnutie: "Veď si mi predsa sľubovala, že budeme navždy spolu. Navždy. V dobrom aj v zlom. A tebe preletí hlavou prvá somarina, a už ma nechceš." Má úplnú pravdu, vo všetkom. Stojím pred ním, potia sa mi dlane, hrdlo mám zovreté, v ústach sucho, a na duši pocit najväčšieho zradcu. Tak takto nejako to vyzerá, keď si vytvoríte citový vzťah k neživej veci, a neskôr vás začnú prenasledovať myšlienky, že svoju milovanú vec predáte. Nie preto, že by bola zlá. Práve naopak. So zlou potvorou by sa lúčilo ľahšie. Jednoducho ste sa časom zmenili, zmenil sa váš pohľad na život, vaše priority, a vaša milovaná vec už do tohto zmeneného pohľadu nezapadá tak, ako kedysi. Ako sa s ňou ale dá rozlúčiť? Ako jej povedať, že pôjde z domu? Ako jej to môžem spraviť, keď mi doteraz tak dobre slúžila? Spoľahlivo ma odviezla na dovolenku, svižne sa so mnou preháňala po Šturci. Čo mi videla na očiach, to pre mňa urobila. Možno páni s tým nemajú taký problém, a možno ani nevedia, o čom to píšem. Možno len my, ženy, sme také divné, že si tak obľúbime vec, až nás to obmedzuje v rozhodnutiach. Ak ale niekto má podobnú skúsenosť - ako ste sa vy lúčili so svojou milovanou motorkou?
Diskusia k blogu: Rozchod, alebo len kríza?Diskusia k fotogalérii: Rozchod, alebo len kríza?
Prispievať do fóra môže len registrovaný užívateľ