Slnečný letný deň, teplomer sa šplhá k tridsiatke. Ideálny čas, gumy sa budú lepiť ako žuvačky. Stojíš pri motorke, zapínaš posledné zipsy koženej kombinézy, zaklápaš tmavý priezor prilby. Decká prechádzajúce ulicou na teba hľadia s otvorenými ústami a nevedia odtrhnúť oči. Ale veď ty to dobre vieš aj bez nich, že si neprehliadnuteľný, neohrozený, najsilnejší a najrýchlejší. A každý, kto ťa dnes uvidí, to musí vedieť tiež. Pozrieš na teplomer svojho jogurtu. Akurát. Radíš jednotku, opúšťaš garáž, hrmot ladených výfukov rozčuľuje babky v tretej ulici. Dáš si jedno kolečko cez centrum, nech sa mäkké Corsy trochu zohrejú, ale hlavne nech tú všetku parádu vidí celé mesto. Dievčence sa otáčajú za zvukom tvojej motorky, tie smelšie žmurknú alebo zakývajú. Toto je to správne pohladenie na duši, tvoje ego rastie do nebies. Neprehliadnuteľný. Neohrozený. Najsilnejší. A najrýchlejší! To si ty! Otočíš pravým zápästím, predné koleso zdvihneš k oblohe. Nech to všetci vidia - ty nielen skvele vyzeráš, ty skvele jazdíš. Si predsa motorkár, nie žiadna modelka. Mieriš si to za mesto. Tých pár kilometrov preletíš ako víchor. 230-tka je pre tvoju motorku len ľahké zahriatie. Desať minút a "domáci okruh" máš priamo pod nosom. Poznáš to tu ako vlastnú dlaň, chodíš sem blbnúť už roky. Presne poznáš každý výtlk, každý výjazd z vedľajšej cesty, každú zákrutu. Nemusíš do nich vidieť. Presne vieš, pred ktorou treba pribrzdiť, a ktorú môžeš páliť. Ktorú zobrať zvnútra, a ktorú väčším oblúkom. Tu si kráľom ty, len pár najrýchlejších kamarátov tu s tebou stíha. Všetkým ostatným ukážeš len svoj chrbát. Si predsa najrýchlejší, najsilnejší! Kontroluješ každý jemný pohyb zápästia, no zároveň pevne zvieraš riadítka. Nič ťa nesmie rozhodiť. V takej rýchlosti by to bolo naposledy. Prikrčíš sa za plexi štít, na sedadle ani poriadne nesedíš, len si opieraš zadok. Nemáš si totiž kedy sadnúť. Jedna zákruta strieda druhú a ty si prehadzuješ motorku pod sebou. Nasleduje tvoja obľúbená, rýchla ľavotočivá, za ňou sa ľahko prehupneš cez horizont, až ťa pošteklí v bruchu. Pred tebou sa objaví traktor, dobiehaš ho ako raketa svoj cieľ, ale takéto situácie máš zmáknuté. Toto ťa nerozhádže. Už miliónkrát si ho takto dobehol. S chladnou hlavou ho obehneš, ani sa neunúvaš brzdiť. Len sa vykloníš vedľa neho a nazrieš dopredu. Oproti sebe vidíš auto, blíži sa k tebe. Tebe to nevadí, ty len pridáš plyn a zaradíš sa. No nie, nie je to auto, je to autobus. A je bližšie ako si si myslel. Pozeráš pred seba. Hľadáš nejaké riešenie. A počítaš. Nevychádza. Počítaš znovu. Počítaš svoje zrýchlenie, pohyb autobusu, šírku traktora. Ešte nikdy ti v počtoch nevychádzali také zlé výsledky ako dnes. Dnes je protiidúci príliš blízko, oba vozy príliš široké na úzkej ceste a tvoja rýchlosť príliš vysoká na zastavenie. Stačila by jedna sekunda. Prísť o jednu sekundu skôr, alebo neskôr. Stačilo, aby si sa nezahľadel na decká, idúce okolo tvojej krásky. Stačilo, aby si sa v meste zadíval do očí dievčaťa o sekundu dlhšie. Stačilo, aby ťa cestou len trošku zbrzdil pomalší vodič. Stačilo čokoľvek. Ale stalo sa to presne takto. Prečo práve takto? Prečo ti niekto nedoprial tú jednu sekundu? Veď koľko sekúnd si už v živote premrhal, koľko krát si sedel v škole, práci, pozeral na hodinky a očami tlačil sekundovú ručičku vpred. Nudil si sa ako pes, a sekundy plynuli. Bolo ich toľko, že si nevedel, čo s nimi. Také zbytočné sekundy. A teraz by si za tú jednu dal aj život. Prečo je to tak? Kto riadi naše sekundy? Je to nejaká sila nad nami, alebo sme to my sami? Naša myseľ, naše presvedčenie, naša viera? Môžme naše sekundy ovplyvniť, alebo nám ostáva len čakať na tú poslednú? Rada si vaše názory prečítam.
Diskusia k blogu: Jedna sekundaDiskusia k fotogalérii: Jedna sekunda
Prispievať do fóra môže len registrovaný užívateľ