Toto leto skrsla zaujímavá myšlienka. Kamarát Jaro žijúci dlhodobo v Írsku ma poprosil, či by som mu nepomohol s výberom motorky, s čím som samozrejme nemal problém a tak sme jedného krásneho dňa, keď bol doma, sadli do auta, pripli vozík a šup ho do Olomouca. Nebudem tu rozoberať výber moto ako taký, len priblížim ako to vlastne celé vzniklo ... Sedíme v aute, vonku sa zmráka a z vozíka sa na nás usmieva TrnasAlp 650, 2006 s ľahkými pätnástimi tisícmi kilometrov. Debatíme, ako keď sa kamaráti nevidia niekoľko mesiacov, spomíname na staré časy a meriame kilometre domov. Jaro nejak chce riešiť „dovozné“ tak mu vravím, že keď raz budem v Írsku, tak sa určite ozvem a prídem ho „vyžrať“. Na to ho napadá spásonosná myšlienka : „počuj hošíku, sadni na lietadlo a doval sa“. Sprvu mi to pripadá ako fakt uletený nápad, no keď si predstavím, že ušetrím 3-4 dni cesty naprieč európou tam + to isté s5, motorku a zázemie tam mať budem ... nie je čo riešiť. Vo Švtvrtok 23. októbra sadáme s Maťou do lietadla, o dve hoďky sme už v Dubline. Ale nebudem predbiehať, nakoľko mi príde dosť dôležité podeliť sa o zážitky z letiska. V pravidlách nemenovanej nízko-nákladovej leteckej spoločnosti je o príručnej batožine písané asi toľko, že 55x40x20 cm a max 10kg na osobu. To je v pohode, vravím si. Do momentu, než sa doma snažím zbaliť 2x čižmy, gate, bundy, prilby a ostatné drobnosti. Moja Schuberthka má však najmenší rozmer niekde okolo 25 cm. Nastáva problém. Do predpísaného rozmeru sa samozrejme nezmestíme ani s kompletnou výstrojou. Takže vo finále stojíme na letisku ako kozmonauti v bundách, čižmách a prilbami v rukách. Ujo pri nástupe do lietadla na nás pozerá ako by sme boli z inej planéty no radšej nekomentuje. Keď sa pýtame, či nie je problém, že okrem príručnej batožiny máme ešte prilby plné rukavíc, ladviňákov a kukiel len s úsmevom utrúsi, že o tom sa nikde nepíše a mrkne na Maťu ? Pristávame v Dubline, vvychádzame z letiska a hneď ma skoro zrazí taxík. Ten kretén šiel tuším v protismere! Pomyslím si. V tom momente si však uvedomím, že som mimo svojho rodného kontinentu a kretén som ja, keď sa obzerám „naopak“. Jaro nás čaká s autom a smer Lucan. Vybaľujeme sa a Jaro hlási, že ešte treba jeho TA hodiť do servisu na výmenu oleja a opravu defektu. Po skúsenostiach z domova predpokladám, že máme aspoň na dva dni po jazdení. O dve hoďky sa však už vraciame pre hotovú motorku. Zo servisu šoférujem dodávku domov ja. Vľavo. Volant naopak, kruháče naopak, celé zle. Sakra. Kúsok pred domom sa snažím zmestiť medzi dve SUV no samozrejme nevydá a ďakujem najvyššiemu za sklopné späťáky. Jednoducho som neodhadol šírku na ľavo, keďže sim vpravo. Kontrolujem späťák na SUV, len stopa po „mojom“ späťáku, ktorá ide dolu nechtom. Ešte že tak. Večer ideme k Jarovmu bratovi Marcelovi do Longfordu po druhú motorku, aby nás mal Jardo na čom sprevádzať. Svieti slnko, mračí sa, prší. Každých 10 minút inak. Po dlhej dobe sedím na bobíka. Nevadí, aspoň osledujem, akosa to tu vlastne jazdí. Z longfordu idem s5 už ja a Jardo na bráchovom V-Strome. Snáď to „naopak“ nejak zvládnem. Po pár križovatkách už som ostrieľaný „left sajd drajver“ a kruháče dávam takmer na stupačku ? Aby som sa však dostal k podstate. V piatok vstávame do slnečného rána, balíme motorky a vyrážeme smer národný park „Wicklow mountains“ Keďže som si vzal svoje GPS a samozrejme nesedí do Jarovho držiaku, hrám sa na nemenovaného kamaráta z Nitry a vyrábam vernú kópi držiaku Trúbatech. Kto ma aspoň trošku pozná, možno vie, že sa držím hesla „Kde končí asfalt, začína zábava“. Džípíesko mám len asi 2 týždne, no fakt som netušil, že je rovnako ustrelené ako ja a keď mu zavelím navigovať po okreskách a mimo hlavných ťahov, zak nás zavedie na takéto nádherné miesta Ďalej smer južné pobrežie, nádherné piesočné pláže na juhozápade v okolí mesta Dingle, kde mrknem na Jara, ten už vie ktorá bije a šup ho s TéÁčkom do piesku. Neodfotiť sa pri Atlantiku by predsa bol hriech. Pokračujeme ďalej, ťaháme sa mimo hlavných ťahov a snažíme sa kopírovať pobrežie. O nádherné výhľady naozaj nie je núdza - majestátne skalné útesy dosahujú až 60 metrov. Slovami sa nedá opísať krása tejto krajiny, preto radšej zopár foto : Tretí večer sa Jaro kvôli pracovným povinnostiam odpája. Sledujem si cesty najposlednejšej triedy, ktoré miestami prechádzajú až do exkluzívnych šotoliniek. Podľa očakávania občas zídem z cesty, stále však myslím na to, že mám požičanú motorku, ktorú chcem vrátiť bez jediného škrabanca. Pádov ešte bude dosť, blíži sa predsa rallye. Tu som na výlete a hľadám krásy krajiny. V skratke spomeniem asi najznámejšie útesy „Cliffs of Moher“, na ktoré sa pozeráme z malinko iného uhlu, než ostatní návštevníci na oficiálnej platenej vyhliadke. Výhody cestovného endura. Naozaj sa nedá pár slovami opísať všetko, čo sme za tie 4 dni na cestách zažili, každopádne sme si priniesli krásne spomienky, zážitky a niekoľko fotografií s ktorými sa chcem s Vami podeliť vo fotogalérii http://motoarena.sk/fotogaleria/354. Posledný deň už len „flákačka“ po Dubline a jeho blízkom okolí. Vcelku ma dostalo, že v okrajovej oblasti hlavného mesta je možné vidieť napríklad aj takúto scenériu : V číslach sme spravili cca 1500 km po pobreží + asi 500 km presunov, spotreba na TéÁčku sa hýbala niekde okolo 5,5 litra, pričom sme sa aj vliekli aj sme mu občas na diaľnici „stupili na krk“. Rád by som touto cestou vyslovil veľkú vďaku Jarovi a Marcelovi Gregorovcom za zapožičanie motoriek, zabezpečenie všetkého potrebného a za krásnym zážitky z tohoto týždňa. Ešte raz veľká vďaka !! Táto krajina sa Však nedá obísť za tých pár dní, preto už teraz plánujeme ďalšiu cestu niekedy z jari 2011, tento krát však možno po vlastnej osi, pričom by sme to možno spojili aj s nejakou tou alpvačkou. Uvidíme ...
Diskusia k blogu: írsko (23.-29.9.2010)Diskusia k fotogalérii: írsko (23.-29.9.2010)
Prispievať do fóra môže len registrovaný užívateľ
